Pustenie

• Smieť 17, 2024

Pri pokuse o uzdravenie pred zneužívaním detí sa mnohokrát hovorí, že to prežilo. Dá sa povedať tónom, ktorý naznačuje, že je nesprávne myslieť alebo hovoriť o minulých zneužitiach. V našej spoločnosti sa môže zdať, že pozostalí sú umlčaní, keď hovoria o zneužívaní, ktoré prežili. Môže sa to považovať za niečo, za čo sa hanbiť. Domnievam sa, že mnohí, ktorí prežili zneužívanie detí, sa nezaoberajú zneužívaním, ktoré prežili ako dieťa, až kým nedosiahnu svoje dospelé roky.

Keď preživší začne hľadať uzdravenie, musí mať slobodu pamätať si na spomienky, rany, jazvy, zmätenosť atď. Som pevne presvedčený, že mám slobodu cítiť sa a vyjadrovať sa počas celého procesu uzdravovania. Mnohokrát spomienky môžu byť veľmi bolestivé a dôveryhodný priateľ alebo obhajca musí byť súčasťou procesu pre pozostalých.

Teraz neverím, že ľudia hovoria tým, čo prežili, aby to nechali ísť so zámerom ublížiť. Verím, že ostatní to myslia dobre, keď hovoria, že to nechajú ísť. Je to, akoby si ľudia mysleli, že ak to môže pozostalý nechať odísť, nebude to už viac ublížiť. Už to nebude súčasťou ich života. Potrebujú to jednoducho nechať ísť a bolesť prestane. Takto to však nie je. Pozostalý to nemôže skutočne nechať ísť, kým sa mu to nevyrovná. Čeliť zneužitiu je nevyhnutnosťou! Lebo až potom, čo sa niekto postaví, môže sa s tým vyrovnať a posunúť sa vpred.

Pozostalý musí podniknúť tento veľmi bolestivý krok do svojej minulosti a vysporiadať sa s emóciami, myšlienkami, presvedčeniami, názormi atď. Nechať to tak nezabráni tomu, aby sa v ich myšlienkach opakovala minulosť. Pustenie to neurobí bolesť preč. Naopak, pozostalý musí čeliť démonom svojej urážlivej minulosti. Musia mať vzťah s dôveryhodným priateľom, obhajcom alebo milovaným človekom, ktorý prináša sľub nádeje do bolestivých spomienok a emócií.

Liečebný proces nie je ľahká úloha! Prichádza s veľmi vysokou cenou emocionálne. Vyvoláva pocity, že by sa človek radšej pochoval. Aby sa to však skutočne uzdravilo, nemôžeme to nechať ísť. Nie, musia sa s tým vysporiadať, hovoriť o tom a cítiť to. Musia hľadať uzdravenie tým, že čelia svojej minulosti. Nesmú ho pustiť, kým sa necítia, ako by mohli. Verím, že v srdci každého pozostalého príde čas, keď sa budú cítiť, akoby ho mohli osobne pustiť. Bude to pre nich čas na oslavu. Pokiaľ sa však nerozhodnú, že je čas to nechať ísť, je najlepšie im umožniť slobodu kontroly nad svojou liečiteľskou cestou.