Misionárske napodobňovanie

• Smieť 9, 2024

Prvý misionársky nábor odišiel prvýkrát do Venezuely. Bojoval s jazykom a veľa nerozumel tomu, čo sa deje. Zamýšľal navštíviť jeden z miestnych kostolov, stratil sa, ale nakoniec sa vrátil na cestu a našiel miesto. Po príchode neskoro bol kostol už naplnený. Jedinou ľavou lavinou bola tá v prednom rade.

Aby sa blázon sám nevyrobil, rozhodol sa vybrať niekoho z davu, ktorý bude napodobňovať. Rozhodol sa nasledovať muža, ktorý sedel vedľa neho na prednej lavici. Keď spievali, muž tlieskal rukami, takže aj misionársky nábor tlieskal. Keď sa muž postavil, aby sa modlil, postavil sa aj misionársky nábor. Keď sa muž posadil, posadil sa.

Keď muž držal pohár a chlieb za večeru Pánovu, držal pohár a chlieb. Počas kázania nábor nerozumel veci. Len tam sedel a snažil sa vyzerať ako ten muž v prednej lavici. Potom zistil, že kazateľ vydáva oznámenia. Ľudia tlieskali, takže sa pozrel, či muž tlieska. Bol, a tak aj nábor tlieskal.

Potom kazateľ povedal niekoľko slov, ktorým nerozumel a videl muža vedľa neho vstať. Tak tiež vstal. Zrazu sa ponáhľalo celé zhromaždenie. Niekoľko ľudí zalapalo po dychu. Rozhliadol sa a videl, že nikto iný nestojí. Tak sa posadil.

Po ukončení bohoslužby stál kazateľ pri dverách a potriasal rukami tých, ktorí odchádzali. Keď misionársky nábor natiahol ruku, aby pozdravil kazateľa, kazateľ povedal v angličtine: „Beriem to, že nehovoríš po španielsky.“

Misionársky nábor odpovedal: „Nie, nemám. Je to zrejmé?“

„No, áno,“ povedal kazateľ. „Oznámil som, že rodina Acosta má novonarodeného chlapca, a hrdý otec by sa postavil.“