Divadelný prístup pre deti na invalidných vozíkoch

• Smieť 18, 2024

Môj syn potreboval chodec a invalidný vozík po zranení chodidla a chodidla na ihrisku, ktoré obmedzovalo jeho schopnosť obísť náš domov a komunitu.

Po jednom nešťastnom večere a pol dňa doma, v závislosti od mňa, aby som mu pomohol pohybovať sa po dome, sme šli do obchodu so zdravotníckym vybavením, aby sme si prenajali chodec, a priniesli sme domov aj malý invalidný vozík.

Naším prvým výletom do susedstva bolo miestne kino. Po počúvaní nárekov mamičiek v stredisku včasnej intervencie môjho syna a predškolskej výchovy o ostatných, ktorí použili určené parkovacie miesta na opustenie svojich ambulantných detí, pretože by tam boli „len minútu“, neuvažoval by som o použití parkovacieho miesta určeného pre invalidné vozíky. , Nemal som štítok, ktorý by mi v každom prípade umožnil parkovať.

Všimol som si, že miestna skupina UCP vytlačila veľkosť parkovacích lístkov, aby umiestnila na predné sklo áut nelegálne zaparkovaných v týchto priestoroch, aby vychovávala a možno odradila vodičov. Len dvakrát z niekoľkých desiatok krát, keď som tieto nálepky opustil, som neskôr videl, že osoba, ktorá bola evidentne „postihnutá pohyblivosťou“, zabudla vložiť štítok. Teraz si uvedomujem, že existujú podmienky, ktoré kvalifikujú jednotlivcov, ktorí potrebujú prístupné parkovisko, ktoré som vtedy považoval za lacnejších. Žijeme a učíme sa.

Teraz, keď máte potuchy o tom, ako som bol osvietený, som si myslel, že som v tom čase bol, a poviem vám, čo som sa skutočne naučil na parkovisku kina. Tieto priestory sú z nejakého dôvodu široké. Keď som zaparkoval v pravidelnom priestore medzi dvoma ďalšími automobilmi, nemohol som dostať dostatočne otvorené zadné dvere, aby som vyniesol invalidný vozík môjho syna.

Vyprázdnil som všetko z nášho kufra auta a myslel som si, že sa tam stolička zmestí, ale nikdy som to nedostal do práce. Mali sme šťastie, že stolička sedela na našom zadnom sedadle, hoci to bola výzva. Teraz som sa dozvedel, čo je potrebné, aby sa stolička dostala von.

Riskoval som lístok alebo odsúdenie niekoho iného ako ja, ktorý by videl, že auto bez štítka využívalo určené miesto, išiel som do jedného zo siedmich otvorených priestorov vedľa chodníka na strane divadla. Keď som bol osvietený, vzal som si jeden z ďalekých priestorov, niečo, čo som trochu ľutoval počas búrky, ktorá vtrhla, keď sme boli vo vnútri divadla.

Vystrčil som stoličku zo zadného sedadla, postavil ju a naložil na ňu svojho syna a jeho veci. Chodil som chodec cez chrbát, aby som ho mohol použiť v divadle.

Cítil som, že náš miestny filmový dom bol dobrou voľbou, pretože mal dlhú dvojitú rampu až k pokladni, ktorú sme niekedy používali, aby sme sa vyhli početným strmým schodom, ktoré väčšina ľudí používala. Niekedy deti bežali hore a dole po tých dlhých rampách, zatiaľ čo ich rodičia boli v rade lístkov, ale boli dosť širokí na invalidné vozíky, takže deti len zriedka narazili do iných pomocou ramp.

Zvyčajne to fungovalo, okrem prípadu, keď niekto tlačil invalidný vozík hore po týchto strmých stupňoch. V polovici cesty sme odpočívali na odbočke a dovolili deťom, ktoré sa nemohli dostať okolo nás, behať hore alebo klesať po rampe. Na vrchole som sa cítil, akoby som zdolal Mount Everest. Môj syn si výlet užil. Čakali sme na linke a ja som chytil dych. Nechal som svoju filmovú kartu v aute, ale žiadna zľava sa neoplatila vrátiť. Zaplatil som cenu a odviezol môjho syna ku dverám.

Ľudia okolo nás vošli a odišli z dverí, ktoré bolo ťažké otvoriť a za nimi sa zavreli jar. Aj keď sme na vonkajšej strane zaberali dosť miesta, priamo uprostred davu prichádzajúcich a vystupujúcich von, vyzerali sme neviditeľní. Pomyslel som na to, koľkokrát som odporučil synovi, aby práve prišiel dovnútra, keď pre mňa otvoril dvere a potom ďalších dvadsať ľudí za nami.

Z davu prišiel nahnevaný muž, ktorý kričal „Urobte cestu!“ a posunul sa pred nás. Stále to kričal, keď držal dvere otvorené a mával nám dovnútra. Ľudia okolo neho zamrzli a hľadeli na neho a ja som bol jedným z nich. Ale usmial sa na nás a držal dvere, tak sme šli. Spýtal sa nás, aký film sme videli, sprevádzal nás do tohto divadla a požiadal mladých ľudí, ktorí sedia na sedadlách vedľa priestoru pre invalidné vozíky v hornej časti divadla, aby sa pohli, aby sme tam mohli zaparkovať stoličku.

Keď som mu poďakoval, povedal, že jeho manželka použila invalidný vozík, že nebolo správne, že dospelí ľudia zaobchádzali s ľuďmi na invalidných vozíkoch, akoby boli neviditeľní, a bolo to výsadné stretnutie s mojím synom a mnou. Už som ho nikdy nestretol, stále je však jedným z mojich obľúbených ľudí na svete. Myslím, že jeho manželka musela byť niekým úžasným, čo by som mala vedieť, a cítim, akoby som ju stretla cez neho.

Keď odišiel, vyložil som chodec a my sme sa vydali dolu strmo svahovou uličkou na sedadlá, ktoré sme zvyčajne uprednostňovali. Dozvedel som sa, že chodci si na svahoch z kopca celkom zvyknú. Rozhodli sme sa sedieť skôr pri uličke, ako na prostredných sedadlách, ktoré sme uprednostnili, takže sme mohli chodec zložiť a udržať ho v uličke pri svojom sedadle.

Film trval sotva dosť dlho, aby som si oddýchol od nášho dobrodružstva, keď som sa tam dostal.

Prejdite si v miestnom kníhkupectve, verejnej knižnici alebo online kníhkupectvách ako Amazon.com tituly o prístupnosti pre deti pomocou invalidných vozíkov, prístupného dizajnu a začlenenia do komunít.



O sociálnej rozhorčenosti jazdy autobusom na invalidnom vozíku
//www.patriciaebauer.com/category/wheelchair

Video Návody: Vráťme dôveru v slovenské zdravotníctvo | Eva Kušíková | TEDxBratislava (Smieť 2024).